Už sa veľmi nerozprávame. Teda, chcela by som jej toho ešte toľko povedať. Rozprávam, len neviem, či ma cez čierny mramor a kvetinové vence s nápisom „spomíname“ počuje...
Malé mesto. Klebety. Zaručené informácie. Správy z prvej ruky od predavačky Rózky k mäsiarke Jožke a ku kvetinárke Hele. To je jej mama, tú teda vzalo, chudera, chodí jej zapálit svíčku každý den a jej tatovi sa na pohrebe gúlali po lícach slzy jak hrachy, tak si to vyčíta... A ten malučký, čo ju našel, taký malučký, srdénko mu puknút muselo...
Kedy sa stávame dospelými? Keď sfúkneme na torte osemnásť sviečok, keď máme za sebou prvý sex alebo musíme zvládnuť čo najviac krízových situácií?
Bola mladá. Krásna. Silná. Veselá. Najväčším problémom sveta bolo urobiť rozhodnutie na ktorú žúrku pôjdem budúci piatok alebo či spravím tú prekliatu skúšku. Keď ho zrazu stretla. Iba ona a on, on a ona, oni, oni spolu, oni jedno telo a jedna duša. Krásne. Vždy keď si nato spomenula, začervenala sa. Mala veľa učenia a bola nervózna, stále jedla, čipsy a čokoládu, želé a arašidy a potom jej ráno prišlo zle. Nemala sa prejesť, hovorila si a cvičila, aby bola krásna chudá ako doteraz, dala si len šalát, lenže ráno sa zobudila na to, že musí znova bežať na záchod. Kúp si test, hovorila jej kamoška. S trasúcimi rukami zobrala ocikaný papierik, aby našla dve otrasné červené čiarky, ktoré sa na ňu škerili a volali na ňu : Užila si si, užila si si, tu máš následky. Snažila sa upokojiť, objednala sa ku lekárke, potvrdila jej to. Bežala za ním, on ju podrží, veď sú to predsa oni, oni dvaja, ona a on, oni spolu navždy, tak jej to predsa tvrdil...
Akoby ju nepoznal. Akoby nehovoril o NICH, o tom jednom tele a jednej duši. Pochopila to, chladné vytriezvenie, nikdy neboli ona a on, on a ona, ani oni dvaja, ani jedno telo, ani jedna duša.
Zo všetkých strán sa na ňu valilo jedno. Nie si zodpovedná, čo budeš teraz robiť? Bola sama. Ona a dieťa. Nie to ešte nie je dieťa. Čo to vlastne je? Čo som vlastne ja? Iba ona a pred ňou čierna diera. Jej budúcnosť. Čo si počne? Našla odpoveď. S povrazom na vlastných schodoch...
Pro life. Pro choice. Dve možnosti. Jedny tvrdia, že žena má právo rozhodnúť sa, druhá, že ľudský život má najväčšiu cenu. Cítila sa stratená. Malé konzervatívne mestečko. Reči o potrate by sa rozšírili rýchlosťou svetla. Ale nevedela si predstaviť, že by bola ... MATKA. Osemnásťročná matka. Spoločnosť by ju odsúdila. Po škole by chodila s bruchom. Potupa. Nevedela si predstaviť, že by ho dala preč, vždy bola bytostne proti tomu, veď bolo jej! Ale nemohla ho ani mať... Prečo? Dušujeme sa, v akom modernom svete žijeme. Možné je už snáď všetko. Ľudia vlastnia robotov, za manželky si berú animované japonské ženy z videohier, používajú protónový urýchľovač... A to mi budete tvrdiť, že pri tomto všetkom je ešte stále zvlášnosťou mať v osemnástich dieťa? Čo je lepšie? Porodiť dieťa a pozrieť sa na malý nevinný uzlíček, ktorý za nič nemôže a dať ho do rúk niekomu, kto túži celý živoť po dieťati, čo nemôže mať a žiť s pocitom, že žije v dobrých rukách alebo existovať s vedomím, že som mu nedovolila žiť? Svojím právom na rozhodnutie som niekomu zobrala jeho právo na život...
Čo on? On – jej telo, jej duša, on jej navždy. Nedalo sa tomu predísť? Cítili sa dosť zodpovední na to, aby mohli skúsiť sex, ale nie príliš zodpovední na to, aby si zistili, ako tehotenstvu predísť.
Kde sme všetci boli? Súhlasíme s tým, že ľudský život má nevyčísliteľnú hodnotu. Vynaliezame miliónové lekárske prístroje, robíme testy na zvieratách, aby sme zachráňovali a predlžovali ľudské životy. A keď príde na lámanie chleba, hlavu máme v piesku. Možno ani nevieme, že je v našom okolí niekto takýto, kto potrebuje našu pomoc. Kladiem si otázku. Čo by bolo, keby som ju v ten deň stretla, keby ju hocikto v ten deň stretol? Zobral ju na bezkofeínovú kávu alebo nealkoholické pivo.Vymenoval jej všetky plusy jej situácie. Alebo len povedal tri jednoduché slová: Nie si sama.
