O pár týždňov bola fit, kŕmila prasiatko a starala sa o dedka, svojho muža, čo bol ochrnutý na ľavú polku tela. Zasa spolu pozerali telenovely a tak. Bola som u nej na prázdninách a išli sme spolu do mesta, kde sme pre ňu vyberali kvetované šaty na nejakú udalosť, na ktorú si teraz už absolútne nespomeniem, ale trvalo to dlho a šiat, čo si vyskúšala bolo mnoho. Ale strašne sa mi v nich vtedy páčila.
O pár rokov dostala druhú mozgovú príhodu. Mama išla za ňou do nemocnice a potom nám povedala, že teraz je to trochu horšie, že jej to myslí pomalšie a že rozpráva inak ako predtým. Keď sme ju šli navštíviť, mala som vtedy na sebe také šaty, čo sa jej veľmi páčili, vždy, keď sme niekam išli, povedala, že si ich mám obliecť. V nemocnici sa ma opýtala: „To máš nové šatečky? Sú veľmi pekné...“ Smutný úder... Ale o pár mesiacov bola v pohode a zase spievala v kostole...
Potom zomrel dedko v jej náručí a prešlo pár jesení a začala chodiť o paličke...
A teraz bola u nás na Vianoce a všetkým nám ďakovala za krásne sviatky. Asi päťkrát. Všetkému, čo jej hovoríme, rozumie ťažko, nevie to po nás zopakovať. Všetkého sa bojí, pre všetko sa trápi, o všetkom bezvýznamnom dlho rozmýšľa. A ja viem, že je to v jej veku asi normálne a je to ok, aj keď mi je ľúto, že sa občas nechovám práve najznášanlivejšie. Ja len neviem, kedy sa to všetko stalo, kedy prišla tá zmena, že z čipernej babky sa stala starenka. Je to pocit, akoby som pozerala film a zrazu v polke zaspala a zobudila sa niekde v závere. Zrazu neviem, čo sa stalo medzi tým... Kolobeh života je zrazu strašne smutný. Ale nad tým sa pravdepodobne neoplatí príliš pozastavovať, aj tak k žiadnemu prevratnému riešeniu nedospejeme, všakže?